Dnes, včera a zajtra...

Opäť som sa dostal vo chvíli voľna k mojej stránke a tak by som rád napísal i pár riadkov. Dal som si záväzok, že sa budem snažiť o to aby sem pribúdal týždenne aspoň jeden nový článok. Pekné predsavzatie, takmer také Novoročné, ale veď uvidíme. Nebudú to samozrejme len články o fotografovaní, to by som sa asi príliš ďaleko nedostal, keďže ako laik to viac menej zistenými skúsenosťami nosím najmä v hlave. Nu a tak teraz vlastne premýšľam ktorou cestou viesť tieto riadky. Som Bratislavčan, rodený, žijúci, pravdepodobne mnohý povedia že i deformovaný i keď ja osobne si tak nepripadám. Momentálne ešte stále na rodičovskej dovolenke i keď dcéra už pekne odrastá. A tak tou našou starou Bratislavou stále tlačievam kočík, na ňom taška s fotovybavením a samotný aparát na krku. Ale asi nie práve týmto smerom som chcel dnes písať. Proste som Bratislavčan, no a? Nuž ale toto naše mesto ma začína tak trochu už hnevať. Jeden z tých miernejšie vyjadrených pocitov ktoré mnou lomcujú keď sa ulicami pohybujem. Raz som pri jednej mojej fotografii napísal toto: "Isto sa z vás už niekto predieral davom ľudí a aj cez to všetko, že ich okolo bolo stovky sa cítil sám. Všetci podobný jeden druhému, sklonené hlavy, každý so svojimi myšlienkami. Ale keď sa človek uzavrie do svojich myšlienok, začne sa strácať v tom veľkom svete, ostatný chodia okolo bez povšimnutia. Toto sa nazýva "Nová doba" ... nevšímavosť, pasivita, arogantnosť, ignorantstvo, intolerancia..." A to ani netreba zájsť do toho akože Starého mesta, teda myslím tým naše malé historické centrum. Vyjsť pred dom, kde pred nedávnom vyťali malý parčík a teraz tam trčí do zeme vykopaná nejakých hádam 15 metrov hlboká jama, z ktorej denne vynášajú tony zeme, len aby na tom mieste mohol stáť jeden z tých obrovských nič nehovoriacich, neosobne sa tváriacich bytových domov s názvom Obydick (už samotný názov asi napovie čo to o jeho architektoch). Mali sme stromy, už nemáme...Ale to je asi daň dnešnej dobe. Vyrastal som v trochu inej časti Bratislavy, vtedy okrajová časť s príjemnými tichými časťami sa tiež už zmenila na jedno veľké stavenisko. Zelene ubúda, domov, áut a ľudí pribúda. Podľa vyjadrení kompetentných je všetko v úplnom poriadku, všetko v súlade s územným plánom, načo sa starať o zeleň keď sa tá plocha dá zabetónovať čím sa vlastne v neposlednej rade získajú peniaze a ušetria ďalšie, nás - daňových poplatníkov. Nuž a z týchto postupov sa mi veru robí zle. Vtedy som rád, že si môžem na krk zavesiť svoj fotoaparát a odísť, kdesi preč, preč od všetkých ľudí niekam kde je trochu kľudu, i keď ako som už kdesi písal aj tie posledné miesta môjho úteku plánujú zabetónovať. Vtedy ostávajú už len slová, dnes je dnes, včera bolo a zajtra, zajtra uvidíme čo sa s tým bude dať robiť...